Chystá sa niečo nedobré ….

Rovnako sa môžem spýtať: ako hlboko musí Matej Baránek ešte klesnúť, aby ho jeho nadriadený nahradil niekým iným? Už niekoľkokrát tento redaktor dokázal, že jeho schopnosti viesť kultivovaný dialóg s osobnosťami verejného života, sú značne obmedzené, napriek tomu nám ho slovenský rozhlas ponúka sobotu čo sobotu v čoraz trápnejších situáciách.

Minulú sobotu pohorel v rozhovore s premiérom SR Robertom Ficom. Túto sobotu ho hlavná redakcia publicistiky nasadila proti väčším matadorom politiky: bývalému prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi a Milošovi Zemanovi.

S Gašparovičom ešte ako-tak dokázal držať krok i „dekórum“, lebo táto postava bola teda pre mňa, čo sa týka pohľadu na November 1989, poriadnym sklamaním. Kládla som si otázku, čo ho vedie k tomu, aby sa pridal k usilovným „okiadzačom“ „nežnej“ ? Ale možno mal tieto názory vždy, len akosi zanikli popri tom, ako ho súčasná vládna garnitúra „vytiahla“ zo zabudnutia a systematicky ho (ako aj prezidenta Schustera a aj Kisku a Čaputovú, len dvaja posledne menovaní pozvania vytrvalo ignorujú …) pozýva na rôzne oficiálne akcie. Bol na Dukle, na Devíne (oslavy príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu), ja si dokonca spomínam, že prehovoril aj minulý rok za vlády Ódora 8. mája na Slavíne, čo zas bola akcia SMER-SD a iných vtedajších opozičných strán. Dnes v rozhlase svojím charakteristickým zachrípnutým hlasom komentoval udalosti Novembra. A komentoval to pekne „mainstreamovo“, tak, ako by ho to bol určite „naučil“ nejaký „hlavný ideológ“ transatlantickej „demokratúry“. Bolo to spontánne vystúpenie občanov, ktorí si „vyštrngali“ pád nenávideného režimu a úplne zamatovo si vydláždili cestu ku kapitalizmu. Aj keď ho pôvodne vôbec nechceli. Pán Gašparovič dokonca na provokatívnu poznámku Mateja Baránka o zisteniach nejakého českého inštitútu, ktorý si porovnal tváre „vlajkonosičov“ revolúcie a pracovníkov ŠTB, pričom dospel k dojemnej zhode, ležérne rozprával o tom, že však áno, aj oni na to na Generálnej prokuratúre prišli, ale štbáci tam boli len „ako pozorovatelia“, nijako nezasahovali. Tento pán bol totiž svojho času generálnym prokurátorom SR (tuším pred tým, ako bol zvolený za prezidenta). A možno to bola jeho stratégia. Rozprávať naoko hlúposti, aby si súdny poslucháč urobil záver sám a jeho nebude môcť nikto napadnúť z „dezinterpretácie“ faktov. Ako napr. Roberta Fica, ktorý už otvorene hovorí o tom, ako to podľa neho s tou „občianskou“ zmenou pomerov bolo. Uvažovala som, prečo tento pán robí mimikry. Za tej „nenávidenej totality“ bol totižto dekanom na – ako sám povedal – „ideologickej“ Právnickej fakulte. Teda žiaden odporca režimu, disident, naopak, jeho „spolutvorca“. Tak, ako napokon takmer väčšina z ponovembrových kreatúr, aj tento mal predtým významné miesto v systéme, aby sa mu za „hladké odovzdanie moci“ potom odvďačili. Nebol však žiaden významný privatizér alebo reštituent (ako Havel), v jeho prípade šlo o „trafiky“ v podobe významných postov na verejných miestach: najskôr GP, potom prezident. S tým sú spojené nemalé materiálne výhody, okrem prestíže. Okrem toho, jeho manželka fungovala v Dozornej rade Železničnej spoločnosti SR, na ktorej pľundrovaní sa podieľala (vraj významnou mierou).

Druhý hosť však bol pre mladého redaktora oveľa ťažším sústom. Pravdu povediac, nastali tam zo dva momenty, kedy som sa za takéhoto redaktora, sediaceho s Milošom Zemanom, prudko hanbila.

Najprv ho zahraničný hosť musel poučiť o sémantike slovenčiny (veda o význame slov). Stŕpla som v momente, kedy pán Baránek akoby „zopakoval“ slová českého prezidenta o tom, že Česi sú „rozumnejší“ ako Slováci, zatiaľ čo tí sú viac emočne (neviem, či nie je správnejšie emocionálnejšie) zameraní. V skutočnosti však Zeman použil výraz pragmatickejší (Česi). Aj keby bol použil výraz, že sú viac „rozumovo“ (= racionálnejšie) založení, je v tom stále rozdiel oproti výrazu (viac) „rozumní“. Opakom slova „rozumný“ je totiž „nerozumný“, čo už je pomerne veľké negatívum. Pragmatický však v sebe obsahuje navyše sému (= význam) „vychcaný“, teda taký, ktorý si dobre vykalkuluje, čo sa mu najviac oplatí. Pán prezident redaktora, ktorý takto demonštroval nedostatočnú úroveň v ovládaní materinského (!) jazyka, samozrejme opravil, veď ako by to bolo, keby ho potom niekto „citoval“, že Slováci sú „nerozumný národ“, to je, ako keby povedal, že „hlúpy“. Novinári by mali mať jazyk presný, vycizelovaný, nemali by sa vyjadrovať ako „plebs“ a triafať len tak spakruky slová, ktoré podobne znejú, významy však totožné nemajú.

Ešte horšie však vyznela situácia pri hodnotení súčasnej spoločenskej situácie. Pán Zeman naznačil, že Česko môže Slovensku závidieť niektoré politické osobnosti (domýšľame si, že mal na mysli najmä premiéra Fica, ktorý pri lokajskom a nevýraznom Fialovi skutočne osobnosťou je). Dokazuje to aj Ficova účasť na oslave Zemanových 80. narodenín (aj so suitou ďalších politikov: Kaliňák a spol.) Zeman hovoril aj o tom, že ľudia, ktorí osobnosťami vôbec nie sú, a už vôbec nie významnými, takýchto výrazných politikov dehonestujú nálepkami ako „extrémista“, či „populista“. Pričom populizmus vôbec nie je zlý, veď je to vlastne vyhovenie požiadavkám „populi“, teda ľudu – a záujmy koho iného by mal politik zastupovať ???? Pán Baránek však ako hluché poleno nadviazal škandalóznou otázkou (ktorá by vytrhnutá z kontextu až taká nepatričná nebola, ale práve v nadväznosti na to, čo jeho diskusný partner práve povedal, vyznela neuveriteľne hlúpo): „čo si myslíte, že treba robiť, aby dnešná demokracia bola pre ľudí stále atraktívna a volič sa neuchyľoval k populizmu a extrémizmu?“ Ešteže je Zeman ťažký flegmatik, lebo cholerickejší diskutér by bol Baránka možno aj príkrejšie zahriakol ako nepozorného žiačika v škole: „Ale vždyť jsem Vám to právě říkal, že výrazy jako extrémista a populista jsou pouze nálepkami pro úspěšnější politické konkurenty, které je potřeba takto dehonestovat.“ Opäť dôkaz toho, že Baránek má otázky napísané vopred (čo samo o sebe nie je vôbec zlé, svedčí o svedomitej príprave), ale on sa ich drží rigidne – bez ohľadu na to, čo jeho spoludiskutujúci práve povie. Až tak rigidne, že sa neváha úplne zhodiť a odhaliť tak svoju neschopnosť reagovať na práve povedané. On si tú otázku jednoducho pripravil a on ju musí položiť. Alebo naozaj musí, aj keby čo bolo? Napísal mu otázky niekto iný? Inak príde pokarhanie za „nedodržanie“ dramaturgie?

Zeman ako za jeden z najväčších neduhov súčasnosti, ohrozujúcich demokraciu, zároveň vidí cenzúru, a to aj skrytú. Spomenul nejakého plukovníka Foltýna, ktorý je v Čechách „vrchným cenzorom“. Jeho funkcia je prirodzene maskovaná nejakým vzletným názvom o ochrane verejnosti pred škodlivými vplyvmi. Skutočnou úlohou však očividne je odstraňovať z verejného diskurzu nepohodlné názory pod zámienkou, že sú to „dezinformácie“.

Každopádne, aj keď nemusíme so Zemanovými názormi súhlasiť, rozhodne rozhovor s ním bol obohacujúci, svieži, lebo Zeman, napriek veku, má iskru, odvahu pomenovať veci a javy pravými menami, alebo aspoň tak, ako to vníma. Nemá potrebu zaradiť sa do davu pritakávačov a roztlieskavačov. Bol vtipný, svieži, svojský. Aj keď s mnohými jeho názormi nesúhlasím, určite nesklamal, ako jeho slovenský náprotivok Gašparovič. Čakala som totižto kritickejší pohľad nielen na minulosť, ale aj súčasnosť. Ten prejavil jedine v kritike europoslancov za Progresívne Slovensku, ktorí svojou činnosťou otvorene škodia krajine, ktorá ich na vysoké a štedro dotované posty nominovala a ktorej vďačia za to, kde sú.